Holokaust na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]
Vojnová Slovenská republika zaviedla prísne rasové zákony týkajúce sa Židov (židovský kódex) 9. septembra 1941. Zákon sa vzťahoval na Židov nie na základe ich náboženskej príslušnosti ale na základe rasového (národnostného) pôvodu. Týkal sa tiež zmiešaných manželstiev a polovičných Židov, čím bol ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony. Od Židov, ktorých pozbavil majetku a občianskych práv sa vyžadovalo aby nosili žltú 6-cípu hviezdu. Všetci vo veku od 16-60 rokov boli povinní nútene pracovať.[6] Na území Slovenska boli zriadené 3 pracovné tábory - Sereď, Oremov Laz a Nováky.[7] Súčasťou likvidácie Židov bola konfiškácia ich majetku, tzv. arizácia. V priebehu roka boli všetci Židia sústredení v getách a zberných táboroch, ktoré boli vybudované napr. vo Vyhniach, Žiline, Nitre, Lábe, Zohore a inde. Vo februári 1942 sa Vojtech Tuka a Hans Ludin dohodli na konečných krokoch smerujúcich k prvým deportáciám Židov zo slovenského územia. Deportácie sa začali už 25. marca 1942 transportami práceschopných mužov a žien do táborov Osvienčim a Majdanek. Vojnový štát navyše platil za každého vysťahovaného Nemecku 500 mariek[6]. Až neskôr 23. mája odobril slovenský snem deportácie Židov z územia Slovenska zákonom č. 68/1942.
Deportácie Židov z časti krajiny okupovanej počas vojny Horthyovským Maďarskom sa začali v máji 1944 po tom čo krajinu obsadili nemecké vojská.
Len do koncentračného tábora Auschwitz bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.[8] Auschwitz však nebol jediným vykynožovacím táborom kam boli Židia transportovaní. Celkovo bolo z územia vtedajšieho Slovenska deportovaných 68 000 až 71 000 Židov. Spolu s osobami deportovanými z území obsadených Maďarskom ich počet môže dosahovať až 100 000 ľudí, teda asi 75 % ich predvojnového počtu.[6]
V októbri 2002 slovenská vláda podpísala dohodu so židovskou komunitou o čiastočnej náhrade strateného majetku. Časť z 850 miliónov korún malo ísť na zdravotnú starostlivosť o 1450 preživších aj na rekonštrukciu židovských pamiatok. O reštitúciu bolo potrebné zažiadať do 31. decembra 2013.[9]
Pokusy na živých ľuďoch[upraviť | upraviť zdroj]
S experimentmi na väzňoch, chorých a duševne postihnutých začala Tretia ríša už pred vojnou. Cieľom pokusov bolo nájsť dôkazy o nadradenosti árijskej rasy, tieto experimenty však nemali žiadny medicínsky prínos. Druhá časť pokusov mala napriek nemorálnym a hrubým spôsobom vykonania, prispieť k získaniu medicínskych znalostí.[10]
Vrcholom predvojnových pokusoch na ľuďoch bol tzv. program eutanázia (oficiálne Aktion T4), ktorý si do októbra 1939 vyžiadal 70273 životov[11]. Podľa podrobných údajov väzenkyne číslo 1818, ktorou bola Sylvia Friedemanová z Prešova, sa v bloku číslo 10 v Osvienčime I konali pokusy so sterilizáciou a umelým oplodňovaním na mužoch aj ženách. Pokusy sa začali 18. decembra 1943 na asi 350 mladých ženách prevažne holandských a gréckych Židovkách. Ženám vstrekovali do maternice jodipidin a hneď po vstreknutí robili röntgenové snímky. Tieto pokusy opakovali viackrát. Ženy dostávali po každom vstrekovaní vysoké horúčky, zápaly vaječníkov, veľké bolesti a kŕče, ktoré často končili upadnutím do bezvedomia. Potom všetkým ženám vybrali jeden alebo obidva vaječníky. Odstraňovali im aj časti pohlavných orgánov. Pokusy riadil Dr. Wirths, šéflekár osvienčimských táborov. Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a oberscharführer Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorého do Osvienčimu deportovali z Holandska. V máji 1944 bol zastrelený. Profesori a lekári, ktorí sa na pokusoch podieľali, sa netajili tým, že cieľom pokusov je pripraviť sterilizáciu európskych neárijských národov, ktorú chceli uplatňovať po skončení vojny. [12]

