Vznik Česko-Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]
.jpg)
Nezávislosť Česko-Slovenska bola vyhlásená 28. októbra 1918 päťčlenným Národným výborom v Prahe (ktorého členmi boli štyria Česi a jeden Slovák – „muži 28. októbra“), a to v súčinnosti so zahraničnou akciou Česko-slovenskej národnej rady, ktorá sa už o 4 dni skôr vyhlásila za dočasnú vládu nového štátu. Národný výbor presadil v záujme uchovania verejného poriadku kontinuitu zákonov a vládol prostredníctvom dekrétov. Počiatočným problémom bolo zostavenie česko-slovenského parlamentu. Keďže voľby boli zatiaľ nereálne, bol parlament – Revolučné národné zhromaždenie – poskladaný na základe volieb z roku 1911 do rakúsko-uhorského snemu. Slovensko bolo zastúpené 44 menovanými poslancami. Národný výbor odovzdal svoje právomoci na prvom zasadnutí Národného zhromaždenia 14. novembra 1918, kedy bol prezidentom zvolený Tomáš Garrigue Masaryk, predsedom vlády Karel Kramář, ministrom zahraničia Edvard Beneš a ministrom vojenstva Milan Rastislav Štefánik; tiež bol slávnostne zosadený rod Habsburgovcov a bola prijatá dočasná ústava. Nemci nemali v tomto parlamente zastúpenie (odmietli sa zúčastniť), hoci ich bolo viac ako Slovákov. Na základe povojnovej deklarácie prezidenta USA Woodrowa Wilsona, ktorá hovorí o práve každého človeka na sebaurčenie, sa väčšina sudetských Nemcov hlásila k Nemecku či Rakúsku. Maďari na juhovýchode Slovenska zase k Maďarsku.
Mierová konferencia v Paríži z januára 1919 uzavrela väčšinu územných sporov. Česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a Edvard Beneš. Konferencia schválila vyhlásenie Československej republiky, rozprestierajúcej sa na území historických krajín českej koruny (Čiech, Moravy a Sliezska) a časti Horného Uhorska (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, ktoré Beneš nárokoval na základe príslušnosti Českému kráľovstvu do tridsaťročnej vojny, zostali nemecké. Dohoda potvrdzujúca konferenciu bola podpísaná 10. septembra 1919. Rovnako tak Česko-Slovensko nezískalo ani širšie územie v okolí Bratislavy, dnes patriace Rakúsku, ani rozsiahlejšie oblasti v okolí pohoria Matra a Bük spolu s mestom Miškovec, ktoré si zachovalo Maďarsko. Do novej republiky tak bolo začlenených 6 etnických skupín s rôznymi historickými, politickými a ekonomickými tradíciami.
Problémom boli samotné hranice štátu. S Nemeckom a Rakúskom sa väčšia časť priebehu hraníc vyriešila na základe historického vývoja, saint-germainská konferencia Česko-Slovensku z dôvodu obrany navyše pridelila aj severné svahy Krkonôš (čo sa nakoniec nezrealizovalo). S Maďarskom však žiadne historické hranice neexistovali – tie preto určila spomínaná konferencia v Paríži na základe Benešových 7 memoránd. Aj napriek potvrdeniu zmluvy v Trianone z roku 1920 musela na území zasiahnuť česko-slovenská a rumunská armáda. Vznikol aj spor o územie Tešínska. Z pohľadu historického práva patrilo celé Tešínsko ku krajinám českej koruny, nárok si naň z etnických dôvodov však robilo aj novovzniknuté Poľsko. Po krátkom česko-slovensko-poľskom vojenskom stretnutí bolo Tešínsko rozhodnutím medzinárodnej arbitráže v Spa rozdelené medzi oba štáty. Posledný spor bol ohľadom priemyselne zaostalej Podkarpatskej Rusi, ktorú si nárokovala okrem Česko-Slovenska aj Ukrajinská ľudová republika (1918 – 1919), s ktorou však vtedajšia Podkarpatská Rus vôbec nesusedila (bola oddelená Poľskom a Rumunskom) a tiež Maďarsko. Situáciu opäť musela riešiť česko-slovenská armáda, resp. čs. legionári.
Ďalšie problémy novovzniknutého štátu boli tiež výrazné hospodárske a sociálne rozdiely medzi tzv. historickými krajinami (Čechy, Morava, Sliezsko) a Slovenskom, resp. Podkarpatskou Rusou. Na Slovensko odchádzali českí lekári, učitelia a úradníci. V roku 1919 bola založená Bratislavská univerzita, 1920 Slovenské národné divadlo. Stále sa však časť Slovákov a najmä viac ako 3 000 000 Nemcov a 700 000 Maďarov necítili byť rovnocennou súčasťou republiky a postupne tak narastali vnútorné rozpory.
Severne od Slovenska existovala aj tzv. Lemko-rusínska republika, ktorej časť obyvateľov sa chcela postupom času pripojiť k ČSR. Prezident Masaryk nechcel po spore o Tešínsko kaziť česko-poľské vzťahy. O túto krajinu však nemal veľmi veľký záujem, a v marci 1920 ju preto zabralo Poľsko.
Politika nového štátu[upraviť | upraviť zdroj]
.svg)
Nová ústava z 29. februára 1920 nahradila onú provizórnu z roku 1918. Česko-Slovensko bolo ustanovené ako parlamentná demokracia, riadená parlamentom, ktorý pozostával zo Senátu a Poslaneckej snemovne. Členovia parlamentu boli volení na základe všeobecnej voľby. Parlament mal ako výkonnú tak aj zákonodarnú moc. Až neskôr prešla výkonná moc na vládu a prezidenta. Ten bol volený parlamentom na 7 rokov a menovaný vládou. Ústava umožňovala vláde pomerne veľké právomoci, najmä pokiaľ ide o lokálne problémy. Podľa ústavy bolo Česko-Slovensko unitárnym štátom. V rokoch 1918 – 1928 bolo Česko-Slovensko administratívne rozdelené na 5 samosprávnych krajín/zemí (Českú zem, Moravskú zem, Sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskoruskú zem. Centrami jednotlivých krajín boli krajinské mesta. Boli to Praha, Brno, Opava, Bratislava a Užhorod. S výnimkou Slovenska a Podkarpatskej Rusi tak ostatné krajiny nadväzovali na predchádzajúci administratívny model existujúci s určitými menšími úpravami už od stredoveku. V roku 1928 bola krajina Sliezska spojená s Moravskou, aby sa oslabil vplyv nemeckého obyvateľstva. V rokoch 1928 – 1939 sa tak ČSR delila na 4 samosprávne krajiny/zeme: Českú zem, Moravsko-sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskoruskú zem. Lokálne problémy si jednotlivé krajiny riešili samy (napríklad súdnictvo). Slovensko a Podkarpatská Rus mali prisľúbenú autonómiu, ktorej sa však v čase tzv. prvej republiky nedočkali, požiadavkám sudetských Nemcov bola vláda ochotná ustúpiť až v roku 1938.
Obyvatelia sa na základe ústavy považovali za príslušníkov „československého národa“ a oficiálnym jazykom bol „československý“. Vytvoriť pojem československý národ a spojiť tak Čechov a Slovákov v Čechoslovákov bolo nutné najmä pre potreby zahraničnej politiky, pretože štát mal oveľa viac obyvateľov hlásiacich sa k národnosti nemeckej než bolo Slovákov. Ústava zaisťovala menšinám, ktoré však tvorili viac ako 20% populácie, úplnú rovnoprávnosť (používanie svojho jazyka v školách, úradné rokovania...). Táto rovnoprávnosť bola však do istej miery narušená, napríklad tvorbou takých volebných obvodov, kde mali prevahu Česi, či prijímaním iba Čechov a Slovákov do niektorých vojenských útvarov a pod.. Nemci aj napriek tomu mali v štátnej správe vysoký počet volených zástupcov, počet nemeckých základných, stredných i vysokých škôl či vydavateľstiev, a tým aj kníh v nemeckom jazyku bol široko-ďaleko v Európe najvyšší. Národnostné menšiny mohli slobodne zakladať organizácie a rôzne spolky, avšak ich požiadavky na autonómiu bola česká vláda ochotná splniť až pod tlakom v krízovom roku 1938. Vzťah štátu a občanov sa nezakladal na národnostnom, ale na občianskom princípe. Česko-slovenská vláda bola známa najmä pre svoju stabilitu. Základ tvorili politické strany, ktorých vedenie sa dokázalo skoro vždy nejako dohodnúť.
Okrem obdobia od marca 1926 do novembra 1929, kedy nebola vytvorená koalícia, tvorilo chrbticu vlády päť zástupcov (tzv. „Päťka“), piatich najznámejších strán, ktoré predstavovali: Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu = Agrárna strana, Česko-slovenská sociálnodemokratická strana, Socialistická strana, Národná demokracia a Ľudová strana. Päťka bola vedená Antonínom Švehlom, ktorý bol premiérom takmer celé 20. roky a točila sa až do roku 1938 okolo známych politikov. Nemeckí zástupcovia sa dostávali do vlády od roku 1926, maďarské strany sa i cez silnú agitáciu susedného Maďarska do vlády nikdy nedostali.
18 ks basketbalových lôpt."
Svetový deň cestovín - Svetový deň cestovín sa pripomína od roku 1998.
20.X. MEDZINÁRODNÝ DEŇ STROMOV