November si v ten deň obliekol svoju najlepšiu paletu. Slnko sa opreli do krajiny s nežnou odvahou a premenilo všetko, čoho sa dotklo, na zlaté iskry. Žiaci vyrazili zo školského dvora s dychom, ktorý sa vo vzduchu menil na malé obláčiky.
Cesta k Červenej veži pulzovala farbami, akoby sa les rozhodol odložiť zimný spánok ešte o pár minút. Lístie žiarilo v odtieňoch žltej, oranžovej a červenej farby. Slnko kreslilo po chodníku drobné svetelné ostrovy. Deti sa na každom kroku zastavovali a všímali si zvlnený list, bukovú šišku, ale aj drobnú stopu zvieraťa. Keď nad stromami sa objavila Červená veža, vyzeralo to, akoby si slnko nechalo lúč pre ňu. Jej kamene žiarili akoby boli čerstvo umyté novembrovým svetlom. Žiaci si pobehali, pofotili sa, občerstvili sa.
Cesta späť mala veselý rytmus. Slnečné svetlo dodalo energiu aj tým najunavenejším krokom a všetci sa vracali so zážitkom, ktorý mal v sebe čosi príjemne nečakané. November, zvyčajne tichý a sivý tentoraz dovolil prehrať pestrú melódiu.
Táto pestrofarebná slnečná vychádzka na Červenú vežu ukázala, že aj mesiac pred zimou dokáže zažiariť tak silno, že sa o tom oplatí rozprávať ešte dlho.
Mgr. Lukáš Vrábel